PhDr. Mgr. Jeroným Klimeš, Ph.D.2016-08-30
Ak lásku považujeme za perpetuum mobile, od manželstva čakáme kombináciu dní osvetlených ohňostrojom šťastia a nocí plných vášnivého zemetrasenia, a od rozvod bereme jako reklamáciu v obchodě, pak rozhovor s ním bude niečo ako detox z ilúzií. Sobáš je totiž podľa neho niečo ako programové vyhlásenie: „Áno, ideme do toho, aj keď vieme, aká slušná to bude fuška.“ A rozvod nefalšované peklo. Psychológ Jeroným Klimeš.
Momentálne žijeme dobu, v ktorej akoby sme skúšali najrôznejšie formy vzťahov dúfajúc, že nám prinesú viac ako to, čo tu bolo doteraz. No nezdá sa, že by boli trvácnejšie, plodnejšie a koniec-koncov ani šťastnejšie...
Dnes som s osemročným synom Erlanom vyrábal stojan na náradie do garáže. On bojoval s elektrickým skrutkovačom, ja som mu držal skrutky, a pritom vysvetľoval, ako to má robiť. Že najlepšie mu to pôjde, keď bude pri tom stáť, aj keď je to nepohodlné. A že sa musí sústrediť a všímať si viac vecí naraz. A aj keď si myslí, že to môže robiť inak a po svojom, zistí, že to celkom tak nejde a nejestvuje príliš veľa spôsobov ako to zaskrutkovať správne. A v tom je pointa aj odpovede na vašu otázku. Keď ani pri poličke nejestvuje nepreberné množstvo spôsobov, ako ju správne urobiť, tak ani k životnému šťastie nevedie cesta absolútnej slobody. Jednoducho si nemôžeme robiť, čo chceme.
Ak naznačujete, že nič dokonalejšie ako manželstvo skrátka nevymyslíme, tak prečo to podľa štatistík tak nevyzerá? Veď sa viac ako každé druhé rozpadá...
Problém je inde. Vždy ma fascinuje, ako ľudia, ktorí sú inak vcelku precízni a úspešní vo svojom remesle, sa v partnerskom vzťahu správajú ako slon v porceláne. Pritom na šťastný vzťah existuje vcelku zaručený návod – jenže, presne tak ako pri akomkoľvek remesle. si vyžaduje pozornosť, přesnost a sebadisciplínu.
Lenže slovo musím, akoby sa k vzťahu dnes ani nehodilo...
Viete ako definovalo manželstvo rímske právo? Doslova ako právo na telo druhého. Keď to zľahčím, tak, keď manželka potrebuje priniesť zemiaky so špajzy, tak má právo na to využiť moje telo... U nás, ale akoby pretrvával pocit z obdobia študentských zamilovaností, keď sa nám zdalo, že láska vzniká samovoľne, že sme spolu skrátka preto, že je nám dobre, nič nie je potrebné riešiť, veď ono to určite pôjde takto nejako až do smrti. Až keď pár krát narazíme, pochopíme, že služba partnerskému vzťahu a starostlivosť o deti je náročná a nie vždy príjemná práca. Občas i drina, o akej sa nám zamlada ani nesnívalo.
Neopísali ste práve dôvod, pre ktorý mladí svadbu odkladajú alebo dokonca odmietajú možno v nádeji, že bez nej ich vzťah stále zostane tou študentskou láskou, ktorá funguje bez väčšieho úsilia?
Keď si ľudia kúpia auto, tak nejako tušia, že bude vyžadovať servis, ale od manželstva čakajú, že bude fungovať podľa pravidla – sme spolu, lebo je nám dobre? Navyše v produktívnom veku nemá žiadny zmysel naťahovať vzťahy na skúšku nad dva roky. Jednak počas nich získajú partneri dostatok informácii, na to aby sa rozhodli. Už teda nie je čo skúšať. A jednak tie dva roky sú polčasom sobášnosti, to znamená, že každé ďalšie dva roky je ochota sobášiť sa o polovicu menšia.
Lenže niektorým sa zdá, že potrebujú ešte dospieť, v dvadsiatich necítia ešte ochotu priniesť nejaké obete a byť za niečo zodpovední... Nejako dúfajú, že to prinesie so sebou tridsiatka či dokonca štyridsiatka...
Je to ako u zubára. Toho, kto unika pre neprijemnou preventivnou kontrolou, čaká nefalšovaná stredoveka tortura bolesti zubou. Nakoniec stráví u zubára viac času ako ten, kto cez obavy bol u zubara preventivne včas. Detstvo a nedospelosť sa dá predĺžit o pět let, možná o deset, ale viac už nie. Vztahy bez dětí rychleji stárnú. Jejich nevýhnutný rozpad znamená pre věčné mladíky ještě horšie utrpenie, než ktoromu se tak chceli vyhnuť, lebo člověk si nemůže poručit, ak veĺa bude na druhom závislý. Biologie tiež nečaká do nekoniečna - klimakterium je v 45 a nedá se posunúť, s lety nastupuje i neschopnost se zamilovat a najít si trvalého partnera...
O tom asi väčšina netuší, no akoby z akejsi opatrnosti, že to presne takto môže dopadnúť, vyhlasujú, že na lásku papier nepotrebuje... Naozaj nie?
Dovolím si začať pár číslami so svojej najnovšej knihy Kresťanstvo, vzťahy a sex (http://vztahy.klimes.us). Zo štatistík totiž vieme, že svadba predlžuje životnosť vzťahu, kým puto medzi tými, ktorý sobáš programovo odmietajú, je krehkejšie. Vyznávači voľných zväzkov v podstate hovoria – ostaneme na záhrade, vo vztahu, kým nezačne pršať. A sotva začne popŕchať, odchádzajú... Sobáš síce štatisticky predĺži vzťah len v priemere asi o dva tri roky, ale predstavme si, že by šlo o rakovinu. Keby nám vtedy niekto povedal, že stačí prísť na radnicu a pred starostom vyhlásiť: „Áno, chcem žiť!“ a dostal by dva roky života k dobru. Myslíte, že by sme našli niekoho, kto by to odmietol? Prečo teda odmietame manželstvo?
Jestvuje na to vôbec odpoveď?
Zásady partnerského spolužitia sú dnes omnoho prísnejším imperatívom ako pred rokmi, pretože vzťahy omnoho menej držia pokope ekonomické dôvody a majetok. Na ich zachovanie je preto potrebná omnoho väčšia starostlivosť a pozornosť. No paradoxne v bežnom živote sa momentálne presadzuje presný opak. Ľuďom sa vštepuje, že majú nasledovať svoje prelietavé citové popudy, a egocentrizmus – v duchu sloganu – neviaž sa, odviaž sa, je im vnucovaný ako morálne maximum.
Väčšinu z tohto je asi možné zopakovať aj ako dôvod narastajúceho počtu rozvodov...
Doslova. Vzťahy je totiž dnes omnoho ľahšie rozbiť. Vládne totiž akási diktatúra citov - cítim, musím ísť. Páčite sa mi, nepôjdeme si zasúložiť? Keď si však zoberiete akýkoľvek projekt – nemusí to byť rodina, ale trebárs kapela alebo basketbalové družstvo. S takýmto prístupom nikdy nevydáte cédečko, ani nevyhráte ligu, a samozrejme nevytvoríte ani funkčnú rodinu. Kto chce čokoľvek vybudovať, musí na tom drieť ako mulica bez ohľadu na to, či sa mu práve chce, alebo nie. Keď sa však v noci zobudí dieťa, že potrebuje cikať, muž vychovaný štýlom neviaž sa, odviaž sa, povie žene – vstaň ty. Jej sa, samozrejme, tiež nechce a cíti to, že nejde on, ako krivdu. Rodičia z tejto generácie majú totiž pocit, že keď niečo musím, hoci na to nemám náladu, znamená to, že ten druhý urobil chybu.
A potom asi stačí málo, aby si tá žena povedala, že radšej ako žiť s človekom, pri ktorom má nakoniec pocit, že už nič iné ako chyby vlastne ani nerobí, to sa radšej rozviesť...
Rozchody a rozvody patria pritom medzi veľmi záludné životné ilúzie. Zo začiatku si ich ľudia doslova idealizujú, ale veľmi rýchlo zistia, že skočili hlavičku do nefalšovaného pekla. Len málo procesov v psychológii je totiž dlhodobejších a bolestivejších než rozchody.
Napriek tomu, keďže sa rozvádza takmer polovica zosobášených párov, zjavne sa ich nebojíme....
Možno mnohých prekvapím, ale väčšina z tých, ktorí prežili chemoterapiu a majú za sebou aj ťažký partnerský rozchod, tvrdia, že radšej ešte jednu chemoterapiu ako ďalší rozvod. Táto skúsenosť veľmi kontrastuje s očakávaním tých, ktorí stoja na začiatku rozvodu a majú naopak pocit, že rozvod vyrieši všetky bolesti.
A nevyrieši.
Veru nie. Ak žena trpí v manželstve samotou, rozchod pocit osamelosti len znásobí. Rozvod totiž väčšinou neprináša ten efekt, ktorý od neho čakáme. Napríklad problémom mnohých dlhodobo nefunkčných manželstiev je, že partneri snívajú o tom, že keby nemali vedľa seba toho svojho, mali by tamto Redforda alebo Juliu Roberts. Nič také však neexistuje. Ako starneme, Redfordovia a Robertsové miznú a zostávajú len akýsi „recykláti“ a „secondhandi“. Prakticky každý človek po tridsiatke je už recyklát zmrzačený predchádzajúcimi rozchodmi. To znamená, že partner opúšťa partnera, aby následne získal viac-menej to isté len v bledomodrom.
A podľa toho, čo hovoríte, za dosť vysokú cenu. Tak ako sa tomu vyhnúť?
Keď za mnou prídu partneri s touto otázkou, chcem od nich jediné: "Správajte sa k sebe lepšie ako sa správate ku Klimešovi. Ak ku mne prichádzate na stretnutie včas, dodržiavajte sľuby aj voči sebe navzájom. Ak si pred Klimešom nepúšťate pusu na špacír, nerobte to ani voči sebe navzájom.“ A ďalšia zásada – nerobím nič, o čom predpokladám, že by sa to tomu druhému nepáčilo. Ak napríklad moja žena nechce, aby som v topánkach chodil po obývačke, nerobím to, ani keď sa ponáhľam a ona by o tom nakrásno nevedela.
Jednou z ďalších rád, ktorú dávate partnerom, je mať spoločný projekt, najlepšie dieťa. Teda vy vytvrdíte skôr, že tri až štyri. A oni, predpokladám, krútia hlavami, či ste sa zbláznili, keď je všetko tak drahé a náročné...
Viete, čo je najlepšie, že tí istí rodičia, ktorí s najväčšou precíznosťou plánujú pôrod ideálne v súkromnej nemocnici, alebo v zahraničí, dieťa okamžite prikladajú k prsníku, vyberajú ten najdrahší kočík, skrátka lipnú na každom detaile, sa potom rozvedú a z idealistických prianí sa stane nenávistná energia, ktorá živí boj o dieťa, ktorý z toho vymodleného dítěte i z nich samotných udělá psychické trosky.
Ale ak by mali viac detí, neznamenalo by to len ešte viac takýchto obetí?
Každé dieťa zvyšuje stabilitu vzťahu približne o desať rokov. Polčas rozpadu rodiny s jedným dieťaťom je približne desať rokov, s dvoma dvadsaťdva a s tromi narastie až na viac než tridsať rokov. Preto rodičia s tromi deťmi majú velkú pravděpodobnost, že spolu zostarnú.
Mnohí majú ale strach, že zostárnú predčasne.
Naopak rychleji stárnou vztahy bez dětí. Tam lidé říkají již po pěti letech, že si připadají jako manželé po třiceti. Starnutí je jako bagr, který se sune pomalu dopředu a my před ním neunikneme. Kdo plní své životní úkoly rychleji, než jak bagr jede, má pravda pocit, že je to nekonečná fuška, jenže ten, kdo zkouší bagr ignorovat, tak před stářím stejně unikne, toho radlice bagru dožene a začne ho hrnout před sebou jak mrtvolu v koncentráku. Známe svobodné chlapi, kteří v padesáti si škubají bílé vousy a barví vlasy, chodí na plastické operace, jen aby popřeli fakt, že za třicet let stejně skončí v hrobě s vědomím, že za nimi jsou jen léta vcelku promarněného života.
Starostlivosť o deti a ich výchova, ako sám hovoríte, je drina. Navyše s neistým koncom. Ako sa má člověk vyrovnat s týmto?
Vo svete podnikania či počítačov platí jedno pravidlo – ako náhle čelíme riziku, ktoré nevieme ovplyvniť, musíme zálohovať. Presne to robili aj naši predkovia, keď hovorili – že jedno dieťa treba mať za mamu, druhé za otca a tretie za národ. To pokrýva presne tie riziká. Zabezpečí to, aby národ nevymrel ani ak jeho časť zostane single, deti mať nemôže alebo sa stanú obeťou tragédií či chorôb, prípadne sa nevydaria. Ak rodiny nemajú dostatočný počet detí, rúcajú sa navyše nielen ony, ale aj celá spoločnosť. Už teraz v každej generácii žien napríklad prichádzame o tretinu populácie. Ženy, ktoré sa teraz nenarodia, totiž nemôžu v budúcnosti priviesť na svet deti.
Mnohé páry ale rodičovstvo tak odkladajú, že viac ako jedno, či dve deti skrátka nestihnú...
Ak ľudia nedokážu zaobchádzať s obyčajnou žiarovkou a nevedia, kedy ju vypnúť a ísť spať, asi by bolo divné, keby vedeli zaobchádzať s antikoncepciou. Nenasadia ju a nevysadia, keď majú. Veľké percento populácie tak naozaj končí bez detí, alebo ich má menej, akoby chceli. Bohužiaľ, najmä muži si neuvedomujú svoje rodičovské potreby, kým ich dieťa nemá dva až tri roky, niektorí dokonca až vtedy, keď oň prichádzajú po rozvode. Aj tomuto nebezpečenstvu by preto malo predchádzať poradenstvo a kompenzovať tak ich mladícku ilúziu „mňa deti nelákajú“.
Lenže oni majú pocit, že nepotrebujú psychológa, ale odklad.
No čím potomok príde neskôr, tým majú rodičia už pevnejšie ustálený životný štýl, ktorý dieťa zrazu totálne preorganizuje. A to je nápor najmä na menej flexibilných rodičov. Potom prichádzajú typické povzdychy otcov polročných detí: „Viete, ja by som to s Janou vydržal, keby som chcel. Žiadny problém s ňou nemám, ale povedzte mi, čo by to bolo za život? Ja sa prosto na rodinu ešte necítim.“ Prvé dieťa skrátka predstavuje ostrú zákrutu a každá ostrá zákruta, ako poznáme z ciest, má svoje „hrobčeky“. Aj tie vzťahové zákruty rozdelia mnoho párov, len preto, že nie sú duševne pripravení na takú záťaž. Výsledkom sú zbytočné rozchody partnerov, ktorí sa inak k sebe hodia. Mimochodom, narodenie ďalších detí, už takto kritické nie je.
Napriek tomu rozvody prichádzaj aj po tom...
Áno, dnes sa rozvádza asi polovica manželstiev, ale je nezmysel predpokladať, že ľudia, ktorí vydržali spolu prvých päť alebo desať rokov, si zobrali úplného „magora“. Z väčšej časti sú to teda úplne zbytočné rozchody, keď ľudia idú od seba kvôli tomu, že robia hlúposti – majú vzťahy na diaľku, hľadajú si milencov a milenky, nie sú doma. Pritom sú to veci, ktoré sú riešiteľné. Toto sa podľa mojich skúsenosti vzťahuje na deväťdesiat percent z celkového počtu rozchádzajúcich sa párov. Podľa štatistík sa približne u desatiny národa vyskytuj rôzne tažké psychické patológie, dá sa teda predpokladať, že približne v rovnakom percente sú aj rozchody odôvodnené. Inak som zástancom prístupu, že dom, auto a vzťahy najskôr opravujeme, a až potom ich prípadne vymeníme.
Lenže, ak sa dnes manželstvo považuje len za papier, asi nemajú pocit, že stojí za toľkú námahu. Navyše asi mnohým v tejto chvíli napadne, prečo mať napríklad na očiach do smrti toho, kto ma podviedol, keď ho už nechcem ani vidieť?
To je zase jedna veľká ilúzia. Je totiž empiricky pozorovateľné, že partneri po rozchode na seba myslia dokonca viac, ako keď boli spolu. Ich city síce degenerujú na nekonečný boj, ale ten ich k sebe viaže omnoho pevnejšie ako romantická láska. Rozvodom prichádzajú o všetko dobré, ale všetko zlé si spolu nesú až do smrti, chcú či nechcú. Teda nie svadba, ale rozvod je skôr len papierom. Pretože dotiahnuť to až k tomu, že bývalý mi bude úplne ľahostajný - což je mimochodom ciel rozvodu - je väčšinou nadľudský výkon.
Katarína Alberty Ondrejková
Foto: archiv J.K.