PhDr. Mgr. Jeroným Klimeš, PhD. 2004
História reality show
Definícia reality show nie je jednotná, ale rôzne prístupy majú spoločné to, že ide o nehrané reakcie reálnych ľudí (spravidla nehercov) v autentických životných situáciách.
Existujú tri typy reality show: 1.) Vysielanie, ktoré monitoruje denný život celebrít či obyčajných ľudí. Známy zverejňovaním súkromia je napríklad Ozzy Osbourne. 2.) Skryté kamery, ktoré zachytávajú ľudí v rôznych zábavných situáciách. 3.) Tzv. reality game show, ktorá zachytáva súťažiacich v priebehu niekoľkých dní až týždňov, pričom sa víťaz určuje na základe popularity a obľúbenosti u publika.
Televízne súťaže boli populárne už v 50. rokoch a od začiatku sa spájali s podvodmi. V 70. rokoch Chuck Barries začal zverejňovať osobné detaily, ktoré umožňovali divákom väčšiu identifikáciu s účinkujúcimi. Za prvú skutočnú reality show sa považuje séria od PBS s názvom Americká rodina, ktorá sa vysielala v USA a mala 12 dielov. Od tých čias sa teória a prax reality show veľmi rozvinuli. U najnáročnejších, ako je Veľký brat (Big Brother), Stroskotanec (Survivor), nechýba napríklad psychológ, ktorý nielen vyberá a vylučuje psychicky labilných jedincov, ale po skončení súťaže je účastníkom k dispozícii, aby predchádzal a miernil psychické problémy, ktoré sa môžu dostaviť.
Reality show a iné televízne súťaže sa tešia kolísavej priazni publika. Poďme sa teda zamyslieť, aké psychologické javy reality show využíva, aby pobavila divákov a zvýšila sledovanosť televíznych staníc.
Sila ľudského pohľadu a pozornosti
Andy Warhol kedysi v Amerike vyhlásil: „V budúcnosti bude každý pätnásť minút slávny.“ A tak umožnil vystúpiť v televízii na 15 minút komukoľvek. Dotyčný mohol robiť čokoľvek: hovoriť, robiť šaškoviny, spievať či len tak hľadieť. Skrátka mal 15 minút, keď mu venoval pozornosť takpovediac celý svet. Áno, pozornosť a ľudský pohľad. To je drahé platidlo, ktorého sa malé deti dovolávajú krikom, ale svoju cenu nestráca ani v dospelosti. Z antiky je známy Herostratos, ktorý z túžby po sláve podpálil v roku 365 pr. Kr. Artemidin chrám (siedmy div antického sveta), a tým dal meno psychickej poruche: herostratizmus. Túžbu Herostrata, myšlienku Andyho Warholl a rovnakú psychologickú potrebu pohľadu a pozornosti využívajú i TV šou. Len namiesto 15 minút majú dotyční viac času. Televízne súťaže trvajú od pol hodiny, ale napríklad v projektoch umelých väzení trávia účastníci celé mesiace. Tieto šou poskytujú uspokojenie účastníkom, ktorí si takto môžu užívať stimulujúcu pozornosť miliónov divákov, získavajú ocenenie a obdiv alebo, naopak, riskujú hanbu.
Na druhej strane pohľad a pozornosť druhých môžu byť nebezpečné či prejavom agresie. Napríklad sa neodporúča dlho pozerať dravcom do očí, pretože to spúšťa ich agresívne správanie. Uhýbame zrakom pri dlhých pohľadoch a rovnako i psychológia opísala potrebu: mať výhľad a nebyť videný. Reality show teda televíznym divákom umožňuje spokojne si prezerať účastníkov zápasení detailne, mať ich ako na dlani, a pritom byť vo väčšom pokoji, než keď sedia v dopravnom prostriedku a prezerajú si tváre a reakcie spolucestujúcich. Ale to zďaleka nie sú všetky potreby, ktoré reality show uspokojuje.
Zápasy gladiátorov a reality show
Podľa evolučnej psychológie sme len vykonávateľmi archaických mechanizmov, ktoré sú staré milióny rokov. Reality show teda môže mať práve taký úspech, do akej miery sa jej podarí tieto mechanizmy využiť a vydolovať z nich čosi vo svoj prospech. Pohľad a pozornosť sú jednými z nich, ale ukážeme i ďalšie. Hovorí sa, že moderné technológie skracujú vzdialenosti. To je však pravda len sčasti. Je totiž treba povedať, že o čo sa skrátili vzdialenosti medzi televíznym štúdiom a divákom, o to viac sa nám vzdialili naši susedia. Všetky frustrované potreby kontaktu s ľuďmi, faktické a fyzické osamotenie, všetka energia, ktorá sa nám tak hromadí, sa musí niekde vybiť. Reality show je ideálnym hromozvodom. Je to niečo medzi zápasom gladiátorov a posedením so susedom.
Reality show prináša divákom reálnych ľudí, nehercov, nie fikciu scenáristov, ale skutočné reakcie ľudí z ulice, ľudí, ako som ja alebo vy. Dievčina, ktorá sa snaží zaujať porotu, by pokojne mohla byť naša dcéra či sestra. Všetky tváre sú nové, neopozerané, všetky ich reakcie budú svojím spôsobom prekvapujúce. Nie sú to okukané typy, ktorých herecké grify poznáme už naspamäť.
Formát súťaží umožňuje divákovi stotožniť sa s niekým, opäť byť členom akejsi prehistorickej tlupy, ktorá buď zvíťazí, alebo zahynie. Reality show tak aktivuje čierno-biele videnie sveta, rovnako ako pri športovom zápasení. Jeden účastník je svätý, všetko sa mu odpúšťa a sme preňho schopní urobiť čokoľvek. Svojmu favoritovi pošlem pomocou SMS desiatky hlasov, aj keby ma to malo finančne zruinovať. Tí ostatní sú personifikáciou rôzneho zla. Niekto sa rád pridáva na stranu silnejšieho, iný na stranu slabšieho. V každom prípade z týchto atavizmov profituje televízia a to mnohých štve. Avšak kto dokáže nebyť len bábkou v rukách šikovných televíznych manipulátorov?
Antimanipulatívne obrany
Vlna úspešnej reality show dokáže vyburcovať celý národ. Ako keď v obdobiach pred vojnami klesá počet tých, ktorí sú nevyhranení. Národ sa rozdeľuje na zarytých priaznivcov a rovnako zarytých odporcov reality show a tá za to formuje obe tieto skupiny. U odporcov sa objavuje to, čo sa označuje ako antimanipulatívny postoj. Práve preto od nich na adresu priaznivcov počujeme vety: „To musia byť úplní hlupáci, čo nevidia, že ich manipulujú? Ako na nich ryžujú? Dnes sa na to dívajú, posielajú drahé esemesky. Zajtra si kúpia CD. Jediný, kto si na tom namastí vrecká, je televízia. Okrem toho, vylučovanie po každom kole nie je objektívne, ale riadené, aby na tom zarobili stávkové spoločnosti.“ Títo antimanipulatívni odporcovia si síce zo zásady nekúpia žiadne CD a nepošlú esemesky, ale aj tak sú sociálnym tlakom ovplyvnení – už tým, ako rozvažujú, ako sa snažia pochopiť „nerozum“ svojich blížnych. A tak vstrebávajú náladu a mnohé myšlienky reality show bez toho, aby si toho boli vedomí. Títo zarytí odporcovia sa potom jednoduchšie stanú korisťou inej dravej mánie, kde však budú na druhej strane barikády a ani im to nedôjde. Zrazu budú mať pocit, že sú súčasťou dobrého hnutia. Skutočne neovplyvnené skupiny sú iba dve: tí, ktorí o hre nič nevedia, a tí, ktorým reality show nič nehovorí, nudia sa pri nej a nemajú žiadny popud ju sledovať ani kritizovať. Je ťažké povedať, kde leží pravda. Veľmi záleží na vnútorných pohnútkach tak priaznivcov, ako i odporcov, ale i usporiadateľov. Avšak jedno je isté. Podobne ako pri akejkoľvek inej reklamnej manipulácii, teda i v prípade reklamného tlaku reality show, platí, že najlepšou obranou voči manipulácii vždy bol, je a bude zdravý rozum, istá opatrnosť a schopnosť oddialiť uspokojenie o nejaký ten mesiac. Inými slovami, najviac budú profitovať tí, ktorí počkajú dva mesiace a potom si kúpia to CD zľavnené.
Myseľ účastníkov počas súťaže
Pre človeka, ktorý neprešiel takouto skúsenosťou, je ťažké si to predstaviť. Podobnú skúsenosť môžu mať účastníci zážitkových kurzov, ale predsa len žiara reflektorov, uprené oči kamier, televízny tím pobiehajúcich dôležitých ľudí sú niečím, čo vyvoláva vzrušenie i bez tušených tisícov televíznych divákov. Také vzrušenie môže jedného stimulovať k maximálnemu výkonu, mozog druhého, naopak, zavelí k útlmu. Tento ochranný útlm je však zodpovedný za trápne chyby a začiatočnícke omyly, ktoré by normálne účastníci neurobili, ale za ktoré sa rovnako vždy znova hanbia, kedykoľvek si na ne spomenú. Napríklad veľká snaha uspieť v určitej disciplíne vyvoláva strnulosť a neschopnosť uvoľnene a prirodzene reagovať na podnety poroty. Takto má prípadný úspech či neúspech i po dlhšom čase po účinkovaní veľký vplyv na sebavedomie ľudí, pretože sa mnohonásobne prehráva v mysli v podobe úvah „čo by bolo, keby som zareagoval inak“.
Emócie sú len cukrík
Je treba si uvedomiť, že obdobie účinkovania je nabité udalosťami. Myseľ dotyčného zahlcujú nové dojmy, je pod tlakom aktivít, teda nemá čas na spracovávanie a bilancovanie dojmov. Všetko sa deje príliš rýchlo na to, aby to mohlo vytvoriť pevnú identitu. Obdobie účinkovania je sériou drobných úspechov, ktorá prekonáva hranicu všedných dní. Tým sa vybudí fantázia, ktorá vykreslí vzdušné zámky o tom, aký bude dotyčný slávny, aký je okúzľujúci, ako nebude mať žiadne problémy a pod. Tieto fantázie sú mimoriadne opojné a sprevádzajú ich slastné emócie. Ale emócie majú podobnú funkciu ako cukrík pre cirkusového koňa za dobrý výkon, tzn. sú evolučne naprogramované, aby odmenili úspech, ale potom rýchlo odzneli. Je to pochopiteľné. Človek, ktorý by sa nachádzal trvalo v opojných pocitoch, by nebol schopný primerane reagovať na nebezpečné podnety – prehliadal by ich a to by ho v divočine mohlo stáť život. (Veď čo iné je drogová závislosť?) Preto príroda slastnými pocitmi šetrí a používa ich ako šafran len tam, kde je treba. Napríklad zamilovanosť je fáza opojenia, ktorá slúži na to, aby sa človek odrhol od primárnej rodiny a často s temer cudzím človekom rozmnožil svoje gény. Ale rovnako ako sa prvotná zamilovanosť rýchlo končí, ani opojné pocity slávy nemôžu dlho trvať. S vyčerpaním a so zákonitými neúspechmi prepadajú účastníci do depresie, do prázdna, ale tie už v televízii nevidíme. V súkromí, často v osamotení, bežia účastníkom mysľou strachy a obavy zo života, ktorých sa vždy báli, ktoré skrývali pred okolím. Končiaca sa reality show ich môže ešte vyburcovať k sérii obranných manévrov, ktoré majú za úlohu predĺžiť tieto opojné okamihy. Na konci aj tak príde precitnutie do reality, a to už iste nebude reality show. Tí účastníci, ktorí sú väčšie osobnosti, si dokážu od pocitu slávy udržať odstup. Tým sa potom pomaly začnú otvárať vrátka do šoubiznisu, kde by väčšina z nich rada zakotvila natrvalo – snáď preto, že svet šoubiznisu sa tvári, akoby bol oslobodený od akýchkoľvek starostí.
Čo čaká účastníkov reality show?
Ak sa majú účastníci reality show v šoubiznise udržať, musia si udržať odstup od svojich fantázií a rýchlo sa zapojiť do produkčných tímov. Nájsť kompromis medzi svojimi schopnosťami na jednej strane a schopnosťou spolupráce na druhej strane. Časť vynikajúcich umelcov zapadla, pretože boli príliš samorastlý a originálni a neboli schopní pracovať v tíme. Na strane druhej sa v televíznych tímoch udržujú celé zástupy umelecky neschopných, ktorí však vynikajú devótnosťou. Sú schopní urobiť čokoľvek, len aby sa udržali na obrazovkách, pretože sú si veľmi dobre vedomí toho, že nič iné nevedia. Problém slávnych však spočíva i v tom, že niekedy od okamihu preslávenia prestávajú na sebe pracovať. Málo čítajú, nevzdelávajú sa, ale o to viac sa pohybujú na večierkoch a snobských párty, sledujú, kde o nich čo napísali, kde majú fotku na titulnej strane a pod. Ale umelecká tvorba sa nedá variť z vody. Samotný talent nestačí zastaviť klesajúcu sledovanosť. Dlhodobý úspech vyviera zo skutočnej osobnosti. Stačí sa pozrieť na rozdiel medzi vzdelanostnou úrovňou komikov dnes a kedysi. Pokiaľ sa teda víťazný účastník reality show chce udržať pri kormidle, musí neustále budovať svoju osobnosť, a to tak v zmysle vlastných schopností a vzdelania, ako aj v zmysle spolupráce, t. j. pozrieť sa, kde by mohol byť užitočný.
Akými fázami prechádzajú účastníci
Na začiatku stoja vždy fantázie o úspechu, ktoré sa mnohonásobne opakujú a práve preto naberajú na sile. Len čo sa tieto fantázie začnú uskutočňovať, dostavia sa už opísané slastné emócie. Rýchly sled udalostí bráni dotyčnému nielen bilancovať aktuálne zážitky, ale predovšetkým vracať sa k minulým traumám. Teda akoby všetky staré trápenia a starosti naraz vymizli. Avšak úľava od minulosti je iba dočasná, aj keď dotyční majú v tejto fáze pocit, že bude trvať večne. Príprava a účinkovanie vyvolávajú stres, ktorý redukuje pamäť, ktorá je potom útržkovitá a „ostrovná“. Akoby stres vtesnával do pamäti nové a nové zážitky, ktoré sa len ukladajú, ale nespracovávajú. Spracovávať sa začnú až potom, keď záťaž pominie. Sprievodným javom budú pocity prázdna, u niekoho až depresie, keď sa im budú ešte mesiace a niekedy i roky znova a znova vo vlnách prehrávať udalosti zo šou. U účastníkov, ktorí majú sklony k sebanenávisti, sa budú skôr prehrávať okamihy zlyhania. U zdravých jednotlivcov to bude zmes všelijakých detailov, ktoré sa občas vynoria v nečakaných súvislostiach. Vďaka tejto skúsenosti môžu mať i pocit, že sa po návrate do všedných dní zmenili. U niekoho sa môže rozvinúť až derealizačný syndróm – pocit, akoby veci a ľudia okolo nich boli za akousi záclonou, ktorá ho od nich oddeľuje, alebo depersonalizačný syndróm, keď má dotyčný pocit, že je niekto iný či nejaký automat. Okolie potom bude mať sklon väčšinou chybne považovať toto správanie bývalých účinkujúcich za povýšenosť. Na druhej strane ani tá nie je celkom vylúčená, avšak jej hlavnou úlohou je ochrániť vnútro účastníka pred trýznivou minulosťou, pred pocitmi, ktorým by všeobecne rád unikol a ktoré akoby mávnutím kúzelného prútika neexistovali v čase súťaže. Reality show teda nie je len trblietavou pozlátkou, ale môže sa za ňou skrývať i veľa bolesti a ľudského utrpenia.
- - -
Dostupné na: [/http://klimes.mysteria.cz/clanky/psychologie/reality_show.htm/, 10. 10. 2012, 14: 30/], preklad z českého jazyka: MK